Dlho avizovaná akcia na hrade Uhrovec je za nami. Už počas príprav nešlo všetko podľa predstáv, napriek tomu dopadla možno až nad očakávanie dobre. Prioritou bolo pomôcť a to sa nám snáď podarilo k spokojnosti všetkých zúčastnených.

Štvrtok
Príjemné štvrtkové dopoludnie, pod mrakom, horúčavy sužujú niekde inde, deň ako stvorený na výlet do hôr. Smerujeme do hustých lesov Strážovského pohoria, kde stojí jeden z najtajomnejších slovenských hradov – Uhrovec. Plne naložené auto tesne pred cieľom naráža na bariéru v podobe cestárov, ktorí si práve na deň D naplánovali „asfaltovú blokádu“. Sú ale natoľko ochotní, že nám s batožinou pomôžu prejsť až k „terénnej“ škodovke 125. To, akým bravúrnym spôsobom vodič zdolal terén z dediny až k hradu miestami pripomínalo dobrodružné výjavy z kníh Zikmunda a Hanzelku – lepšie raz zažiť ako stokrát čítať. Hrad sa za ten rok, čo som ho nevidel, príliš nezmenil. Prvý pohľad nasvedčuje, že najbližšie dni budú presne tým, čím byť majú – oddychom na krásnom mieste a správnou vecou zároveň. Pán Pavlis, kastelán a muž pre všetko, ktorý je na Uhrovci najstarším inventárom, platí za príjemného spoločníka. Po nevyhnutnom ubytovacom ceremoniále som sa pustil do prvej úlohy a popri práci sme spolu diskutovali na rôzne pútavé témy spojené s touto lokalitou. Na nádvorí hornej časti hradu súčasne prebieha niekoľko archeologických výkopov, pre ktoré sa vždy preloží veľké množstvo pôvodného stavebného materiálu, pripraveného na rekonštrukciu pôvodných múrov. Zvyšok štvrtkového dňa trávim triedením a prenášaním vápenca a očakávaním večerného príchodu priateľov, ktorých som dlhší čas nevidel. Prišli až z východu – traja z Košíc a po jednom dobrovoľníkovi aj z Krompách a Stropkova. Zvítanie je srdečné, ale krátke, pretože sa zmráka a polhodinový pochod na hrad za tmy nikoho z nás neláka. Dorážame napriek snahe už pri svetle baterky. Večeriame v príjemnej žiari sviečok a v družnej debate čas rýchlo uteká. Atmosféra sálajúca zo stáročných múrov umocňuje silný dojem stretnutia na výnimočnom mieste, no v najlepšom treba prestať, pretože plán na ďalší deň je nabitý. Ulíhame na partizánske bydielka a rýchlo usíname.

Piatok
Ranné lúče slnka cez okenicu zobúdzajú početnú osádku miestnosti. Pokrčené tváre sa postupne schádzajú v spoločnej miestnosti na raňajky. Veselo sa debatuje o myšiach, ktoré ako som neskôr zistil, prekontrolovali moje zásoby potravín, ale aj na tému našich najbližších aktivít. Pomaly sa rozliezame so širokými úsmevmi a ironickými poznámkami a podľa schopností na „bojiská“. Okrem dokončenia presunu materiálu z predošlého dňa, deti spolu s jedinou zástupkyňou ženského pohlavia presekávajú podrast popri obvodových múroch hradu a mužský zvyšok húta, ako spíliť podozrivo naklonený buk s prehnitým kmeňom tak, aby nezdemoloval prístojacu latrínu. Strom odoláva kvíliacej píle statočne a to ešte netušíme, že sme na začiatku. Počasie, ani sklon stromu nám nepraje a navyše sa mi podaril takmer ukážkový „záves“ na ďalší strom. Vzhľadom na materiálne možnosti zapájame všetky prítomné rozumy, skúšame to silou, lsťou i nadávaním, ale strom drží ani hluchý dvere. Niektorí z prítomných rezignujú, no mne je zo školských čias jasné, že takýto strom z bezpečnostných dôvodov nemôže zostať v lese stáť. Nakoniec s rachotom padá len o chlp tesne vedľa latríny a vidieť úprimný úsmev na tvárach okolostojacich. Všetky použité konopné laná vyšli navnivoč, ale strom leží a nikomu sa nič nestalo, to je najdôležitejšie. Dážď poobede nekompromisne dáva červenú akýmkoľvek aktivitám a tak svorne relaxujeme v kryte hradieb. Využívame to na spoznávanie zákutí hradu, kým sa počasie neumúdri. Do zotmenia síce veľa času nezostáva, no neďaleký suchár kapitálneho buka ešte stíhame spíliť, ak všetko pôjde hladko. Opäť nastávajú komplikácie, tento krát hrá proti nám krátka lišta píly a tak sa z jasnej záležitosti opäť stáva boj s časom. Našťastie víťazíme a s poslednými lúčmi slnka prisadáme k priateľom a zaslúženej večeri. Únava je značná, neponocujeme, dávame prednosť odpočinku.

Sobota
Zahmlené ráno a hodín ako na kostole, prispali sme. Žiadna tragédia, po krátkych raňajkách už bez zbytočných úsmevov pokračujeme tam, kde sme včera prestali. Spracovávame včera spílené stromy a ich zvyšky. Dnešný a aj nasledujúci deň sa nesie v znamení spilovania mohutného javora horského, ktorý ráčil vyrásť v jednej z hospodárskych budov v spodnej časti hradu. Ide o vitálny strom a nebyť naplánovaných archeologických prác, bolo by ho škoda. Na hrad prichádza aj pán Horanský, autor myšlienky obnovy tohto hradu a založenia Združenia na záchranu hradov. Všetci sa zhodujeme v tom, že pôjde zas o na výsosť ošemetnú záležitosť. Prioritou je pri páde stromu nepoškodiť okolité múry a znížiť na minimum riziko úrazu. Hlavne to druhé nám všetkým nedá pokoj a preto postupne dopĺňame nápady a začíname realizovať výrub v korune stromu. Je to namáhavá a nebezpečná práca, preto sa ju nesnažíme niečo zbytočne urýchľovať. Postupne sa striedame traja a strom prichádza o svoju nádheru. Máme zmiešané pocity, no výrub je nevyhnutný, keďže v tejto časti hradu sa predpokladajú bohaté nálezy a už od budúceho roka by práve v týchto priestoroch mala byť zriadená turistická ubytovňa. Zelené listy javora neušli pozornosti dvoch kozliat, ktoré kastelán chová voľne a ktoré bavia návštevníkov. Deň sa chýli ku koncu, preto s prácou končíme a poriadne unavení sa ukladáme vo svojej komnate.

Nedeľa
Počasie nám od príchodu príliš nepraje a aj v dnešné ráno tiež jemne popŕcha. Nevadí. Dnes javor kapituluje. A naozaj, síce veľmi pomaly a komplikovane, no kmeň stromu pomaly stráca svoju dĺžku. Liezť na rebrík s motorovou pílou nie je príliš rozumné riešenie, ale nakoniec sa ukázalo byť úspešné. Nakoľko vzniklo množstvo dokumentačných fotografií, nechám za seba hovoriť tie. Každopádne som bol veľmi rád, že už to mám za sebou. A nebol som sám, bolo to cítiť aj z tvárí ostatných. Pre rozbehnutého pilčíka v mojej osobe sa našli ešte ďalšie tri stromy z opačnej, vonkajšej strany hradu. Javor, jaseň a buk mali tú smolu, že vyrástli na skalnom brale v blízkosti múrov a úplne clonili výhľad na hrad. Strmý terén prácu síce neuľahčil, no podarilo sa nám ich spíliť podľa regulí bez vážnejších komplikácií. To už ale štvorčlenná skupinka z „východu“ na čele s predsedom OZ Správna vec opúšťa našu spoločnosť. Po troch príjemne strávených dňoch v nádhernom prostredí sa lúčime s konštatovaním, že tu nie sme posledný krát. Ja a moja dcéra už na hrade držíme vlajku združenia ako posledný, no tiež začíname baliť. V podvečer totiž odchádza z neďalekých Bánoviec nad Bebravou autobus domov aj nám.
Celá akcia (až na počasie) dopadla veľmi dobre. Dodnes mám pred očami srdečných ľudí, zamestnancov, študentov a dobrovoľníkov, ktorí nám vychádzali v ústrety a odpovedali na všetky naše otázky. Tie štyri dni ubehli veľmi rýchlo. Priniesli nám nové, zaujímavé poznatky o spôsoboch rekonštrukcií, archeologických postupoch, fungovaní fondov na záchranu kultúrneho dedičstva a ich zákulisí. Mali sme možnosť vidieť výsledky dobových remeselných postupov a jeden z najzaujímavejších a najperspektívnejších hradov u nás vôbec. To sa nedá nikde kúpiť a za túto príležitosť patrí veľká vďaka pánom Pavlisovi a Horanskému. Nedá mi na tomto nespomenúť, aký výnimočný zážitok to po všetkých stránkach bol pre naše deti, moju šesťročnú dcéru a osemročného chlapca z Košíc. Mali možnosť zažiť niečo, o čom sa väčšine deťom ani neprisní a musím povedať, že po celý čas nebolo vidieť známky nudy, alebo cnenia za civilizáciou. Preto sa domnievam, že aj toto je jedna z príťažlivých foriem, akou v najmladšej generácii možno pestovať vzťah k histórii a kultúrnemu dedičstvu našej nádhernej krajiny. Záverom len dodám, že všetci dúfame v skorý návrat na hrad Uhrovec a budúcoročnú sezónu rekonštrukčných prác určite nevynecháme.

Fotogaléria z akcie

Business credit card processing pharmacy merchant account what is fraud order in ecommerce.

Záznam bol poslaný Akcie. Ulož ako záložku odkaz.

Pridaj komentár